Román Orhana Pamuka Čierna kniha (1990) sa označuje za oficiálny koniec realizmu v tureckej literatúre. Okrem kriminálnej zápletky v ňom nájdeme aj postmodernistické pohrávanie sa s identitou a s motívom dvojníkov. Je to gigantické dielo, no v istom zmysle mu chýba pravá románová zápletka. Zjednodušene ho možno charakterizovať takto: Galip sa jedného dňa zobudí a zistí, že mu zmizla manželka. Domnieva sa, že sa vybrala hľadať svojho prvého manžela Dželála, známeho novinára. Galip sa vyberie za Dželálom, lebo si myslí, že cez neho nájde svoju ženu, no s prekvapením zistí, že zmizol aj on. Pátrajúc teraz už po dvoch zmiznutých ľuďoch sa Galip ponorí do Dželálovho života, do jeho novinárskeho písania a postupne aj do jeho identity, až sa stane ním samým. Číta si jeho články a odhalí množstvo doteraz neznámych vecí o sebe, o svojej žene aj o minulosti jej prvého manžela. Od tej chvíle nie je jasné, či máme pred sebou ešte Dželálove reminiscencie, alebo ich Galip reinterpretoval, či rovno prepracoval, prípadne či Galip svoje vlastné slová vydáva za Dželálove. Odrazu nič nie je jasné, všetko sa zahmlieva, zamotáva...
