Najnovšia kniha Jany Bodnárovej prináša zasa čímsi iné, a predsa u tejto autorky dôverne známe prozaické gesto. Jeho originalita sa odvíja tak od témy, ako aj od jej poeticko-reflexívneho stvárnenia. Prostredníctvom svojskej umelkyne K. a jej fascinácie expresionistickou maliarkou Paulou Modersohn-Becker preniká hlboko pod kožu ženskej tvorivosti, ktorá v období po Veľkej vojne pri hľadaní nového umeleckého výrazu i "novej ženy" namáhavo balansovala medzi súkromnou a verejnou sférou. Vizuálna umelkyňa Pavlína Fichta Čierna prepája tento prienik so súčasnou perspektívou. Jej sprievodné fotografi e nie sú ilustráciami textu v pravom zmysle slova, ale vlastným performatívnym čítaním v obrazoch, ku ktorému ju prozaička pozvala.
