Takže, bejby, mýlila si sa. Aj tučniaky mávajú depresie. Zdolajú púť, ťažkú a plnú nástrah, pretože vedia, čo ich čaká na jej konci. Teplo lásky, v ktorej zabudnú na tie najukrutnejšie mrazy. Keby sa ich príbeh skončil tam, mali by naozaj krásny život bez nároku na depresie. Lenže samičky sa jedného dňa vydajú na vlastnú púť. Tučniak ostane opäť sám. Stojí na mieste, kde ju zazrel po prvý raz, a odvtedy bude jedinou náplňou jeho života pozorovanie ľadovcovej krajiny a nádej, že sa raz milovaná vráti. Vidí ju v každej kryhe, vločke, v závanoch vetra počuje jej hlas. Signálom, známym len im dvom, jej po vetre posiela zúfalý odkaz: prosím, vráť sa, láska. Bez tvojho tepla ma rozožiera chlad! Nikdy neprestane čakať. Nikdy!
