HRANICA MEDZI NÁDEJOU A SEBAKLAMOM SLOVENSKÉHO KLASIKA Nemýlia sa tí, ktorí v básnikovi Miroslavovi Válkovi (1927 – 1991) vidia deziluzívneho analytika ľudskej situácie. Ako analytik preukazoval zmysel nielen pre veci skryté, ale aj pre tie skrývané, ktoré ľudia nechcú ukazovať pred inými. Možno preto, lebo sa to nesluší, ale určite tiež preto, že by tým odhalili svoje zraniteľné miesta. A hoci Válek začínal očarený krásou a duchovnosťou sveta, pribúdajúcimi skúsenosťami sa z ilúzií o láske, dobre či spravodlivosti nedobrovoľne vyliečil... Ján Gavura
