„Nevedel som, čo je láska, ale v tej chvíli som to pochopil: je to, keď srdce bije, ale nepotrebuje utekať.“ Guido Contin, prezývaný Koňak, žije v opustenom strážnom domčeku starej železnice uprostred lesov Cadore spolu so svojou mačkou Ženou. Nemá nič okrem krabice plnej listov adresovaných vrcholkom hôr. Rukou ich písal muž menom Onesto. Rozpráva o svojom živote s dvojčaťom Santom, stretnutí s Celeste, vojne, smrti a láske. Na prvý pohľad jednoduché príbehy ľudí, ktorí prijímajú svoj osud bez otázok a držia sa nádeje ako smreky na najstrmších svahoch, v skutočnosti odhaľujú dramatické udalosti a túžbu po vnútornom pokoji. Únos, násilie, bomba, ktorá dopadá v noci, fotografia ukrytá medzi skalami, tajomstvo plné hanby a predovšetkým nevyznaná láska, čo preteká životom ako divoký potok. Vo svojej jednoduchosti nám Onesto odhaľuje niečo všeobecne platné: „Mnohí si myslia, že na lezenie je potrebná sila, je to presne naopak. V lezení nie je podstatné chytiť sa, ale prestať sa držať. Všetkého. Strachu, neistoty, pochybností, problémov, riešení, minulosti, budúcnosti, väzieb, opory. Všetkého. Púšťať sa v nepretržitom pohybe, ktorý vás približuje k nebu.“
